Lokalita Čiernohronská železnica patrila medzi najstaršie aj najvplyvnejšie lokality táborov Stromu života. 

Keď sa v roku 1982 zastavila pracovná prevádzka pôvodne najrozsiahlejšej úzkorozchodnej železnice na Slovensku, železnice v údolí Čierneho Hrona, Štátne lesy n.p. sa rozhodli uprednostniť socialistický plán dodávky železného šrotu a zvyšok železnice začali likvidovať. Z nej vtedy ešte existovalo asi 36 km trate. Pôvodne išlo o železnicu, ktorá v dobe svojho najväčšieho rozkvetu dosahovala celkovú dĺžku 131,98 km. Na Slovensku išlo o jednu z posledných úzkorozchodných železníc, z kedysi ohromujúceho počtu vyše 160 dráh. 

Našťastie 80-roky už umožňovali aj akési protiakcie, a tak sa bratislavským ochranárom (základná organizácia - ZO č.6 SZOPK) podarilo spolu s posledným výpravcom železnice K. Auxtom v Hronci v roku 1981 založiť miestnu pobočku tohto združenia. Tá následne vypracovala návrh na zápis torza železnice do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu, ktorý bol aj v roku 1982 úspešne prijatý. Zo železnice vtedy zostalo už len necelých 17 km. 

Skupina mladých architektov, pracujúca v štátnej urbanistickej organizácii Urbion v Banskej Bystrici (Ing. arch Klára Kubičková, neskôr Jančurová a Ing. arch. Vladimír Paško) sa postavila za záchranu a budúcu opätovnú prevádzku železnice. V roku 1988 sa podarilo železnicu vyňať z majetku Štátnych lesov, n.p. a zaradiť ju do majetku SZM. 

Po revolúcii v roku 1989 sa tak železnica dostala najprv do majetku Nadácie detí a mládeže, odkiaľ plynulo prešla do majetku Fondu detí a mládeže. Prvým riaditeľom ČHŽ (Čiernohronskej železnice, čo je nový oficiálny názov dráhy, ktorý sa používa dodnes) bol zaslúžili záchranca železničky - architekt Vlado Paško. Neskôr v roku 1992 bol za riaditeľa menovaný zamestnanec železničky – Ing. Aleš Bílek, ktorý je ním dodnes. S nástupom Aleša sa rozbehla zásadná renovácia celej dráhy, ako aj rekonštrukcia niektorých jej odstránených častí. Najvýraznejším výsledkom jeho práce bolo opätovné spustenie prevádzky, ktorá funguje doteraz. Úsilie záchrany železnice pokračovalo aj po revolúcii v roku 1989 a bolo veľmi úspešné.

1. mája 1992 bola slávnostne spustená obnovená prevádzka na jadrovom úseku železnice  Čierny Balog – Hronec. Premávku otvárali vtedajší minister kultúry SR Ladislav „Agnes“ Snopko, riaditeľ Nadácie detí a mládeže p. Peter Kompiš a predseda Stromu života Oto Makýš. Neskôr bola prevádzka rozšírená až po ústie Vydrovskej doliny a do Chvatimechu, a v roku 2012 aj o zrekonštruovaný úsek Čierny Balog – Dobroč, ktorý zaplatila maďarská vláda (hľa).  Od roku 2001 prevádzkuje železnicu nezisková organizácia Čiernohronská železnica a dráha sa tak stále viac rozvíja a prosperuje. 

V lete 1983, v priebehu letných prázdnin (júl-august), zorganizovali obaja spomínaní architekti Klára Kubičková, neskôr Jančurová a Vlado Paško niekoľko týždňových turnusov mládežníckeho tábora, zameraného na záchranu železnice. Tábor bol zorganizovaný po vzore českých táborov Brontosaura a s vedením turnusov významne pomohli viacerí dobrovoľní inštruktori Hnutia Brontosaurus, nielen Česi, ale aj Slováci. Tábory na Čiernom Balogu boli spočiatku organizované predovšetkým s cieľom urobiť čo najviac práce pri záchrane a neskôr aj obnove úzkorozchodnej železnice. Tomuto cieľu býval podriaďovaný aj chod táborového života. Pracovalo sa asi 8 hodín denne. Nezriedka aj na fyzicky veľmi namáhavých prácach, napríklad na stavbe železničného zvršku. Ostatná programová časť dňa bola skôr relaxačným doplnkom, ktorý mal sily účastníkom regenerovať a nie odčerpávať. To sa ale časom začalo meniť a programová časť táborov bola napĺňaná čoraz väčším počtom rôznych spoločných hier, čo bolo nevyhnutné kvôli priťahovaniu ďalších a ďalších účastníkov táborov. 

Pre Strom života znamenalo sprevádzkovanie železničky veľký úspech. Možno bez rozpakov povedať, že záchrana ČHŽ bola najúspešnejším a najväčším dobrovoľníckym ochranárskym (pamiatkárskym) projektom na Slovensku vôbec. Strom života získal za záchrany ČHŽ v roku 1993 výročnú cenu časopisu Pamiatky a múzeá, v roku 1994 prestížnu Fordovú cenu a v roku 1995 aj cenu Europa Nostra.