V roku 1985, v čase keď významne vzrastal počet účastníkov Táborov Stromu života a tábory v Čiernom Balogu ho nedokázali kapacitne uspokojiť, sa dvaja aktivisti Vlado Šucha a Vlado Druga rozhodli, že otvoria novú lokalitu Táborov Stromu života v Banskej Štiavnici. Za pracovnú náplň si zvolili pomoc pri obnove historického vodohospodárskeho systému nádrží na pitnú aj technologickú vodu, takzvané tajchy. Miestny vodohospodársky systém pozostával nielen z vodných nádrží, ale aj z desiatok kilometrov jarkov, ktoré do nich privádzali zrážkovú vodu. Tento systém nebol v dobách socializmu riadne udržiavaný, a tak boli jarky zanesené množstvom sedimentov, čo zásadne negatívne ovplyvnilo ich funkciu. 

Štiavnické tábory tak boli zamerané predovšetkým na čistenie týchto prírodných jarkov, najmä vodárenskej nádrže Rozgrung. K tomu sa pridala naliehavá potreba zväčšiť kapacitné parametre bezpečnostného prepadu Veľkej vodárenskej nádrže, ktorá bola krátko predtým ohrozená pretrhnutím hrádze. Pracovné kolektívy účastníkov sa rozdelili na dve skupiny, ktoré chodili pracovať na obe lokality. Časom k tomu pribudli práce aj na nádrži Červená studňa, Ottergrund a podobne. Práce na jarkoch neboli na prvý pohľad príliš atraktívne, ale rýchlo napredovali, a tak kopáči po sebe v krátkom čase videli kus práce, čo zvyšovalo ich motiváciu pracovať. Dno nového bezpečnostného prepadu sa podarilo vymurovať až po pätu hrádze, pričom jeho boky už dokončili vodohospodárski pracovníci.

Otvorenie novej lokality táborov spôsobilo obavy z odlivu inštruktorov aj účastníkov na novú lokalitu. Tieto obavy sa ale nenaplnili a obe lokality mali dostatok inštruktorov aj účastníkov, ktorých sa hlásilo toľko, že si z nich organizátori mohli vyberať.  Tábory pokračovali až do roku 1996, kedy sa z programu Stromu života vytratili. Aj preto, že postupne zanikla naliehavá potreba urgentnej starostlivosti o vodohospodársky systém, o ktorý sa už starali dotknuté organizácie.