Pre ľudí, ktorí sa ocitli v 80-tych a 90-tych rokoch 20. storočia na tomto mieste na archeologickom výskume, stačí vysloviť toto slovo a všetci, ktorí sú doživotne pospájaní navzájom a aj s týmto miestom, sa s úsmevom a vzácnou spomienkou vracajú do raja...

Archeologický výskum kartuziánskeho kláštora zo 14. storočia oficiálne začal začiatkom 80-tych rokov,  ja som sa tam ocitla vďaka mojej spolužiačke z gymnázia, ktorá sa aj vďaka Kláštorisku stala mojou celoživotnou spriaznenou dušou, ako 15-ročná v roku 1987. Jej otec bol spolužiakom vedúceho výskumu rodáka z neďalekých Letanoviec, Spišiaka telom i celou svojou širokou dušou – Michala Slivku. Tešili sme sa, lebo sme čakali dobrodružstvo, že  budeme v krásnej prírode Slovenského raja, archeologický výskum – to tiež pre nás znelo dosť vzrušujúco, noví ľudia, ďaleko bez rodičov, bez dozoru – dovtedy sme boli len v pionierskych táboroch, kde nás brali ako deti a tu sme mali mať vlastnú robotu, vlastnú zodpovednosť. Všetko sa naplnilo na tisíc percent!

Zo začiatku sa veľa vecí robilo na kolene, tvrdohlavý Mišo si išiel za svojím a žiadna prekážka preňho nebola neprekonateľná, a že ich bolo! Nedal sa odradiť a z miesta, kde bol kedysi les a doslova len pár trčiacich kameňov, o ktorých sa ani nedalo tušiť, že sú to múry, je dnes areál, ktorý dobe poznajú nielen návštevníci Slovenského raja. Myslím si, že vtedy veľmi pomohol Strom života, ktorý v tom čase predstavoval asi jedinú legálnu možnosť ako dodať výskumu stovky či až tisícky potrebných rúk... 

V tom čase nám to tak neprišlo, ale dnes všetci vidíme, aký to bol manažérky výkon, dotiahnuť výskum do súčasného stavu. V priebehu leta sa striedalo niekoľko turnusov, chodili sme minimálne na 2 týždne a niekedy sa podarilo aj opakovane. My s kamoškou sme chodili sedem rokov a boli to tie najkrajšie a najzásadnejšie roky v našich životoch. Stretli sme ľudí, s ktorými sme si nesmierne rozumeli, spolu sme dozreli, v tom najdôležitejšom životnom období, všetko pod slobodným a inšpiratívnym vedením a v jednom z najkrajších kútov Slovenska. 

Pracovali sme v kuchyni a pripravovali jedlo aj pre 70 ľudí, čo pre pätnásťročné dievčatá bola celkom výzva. Prvé dva roky sme našťastie mali „šéfkuchára“, neskôr sme si museli s veľmi obmedzenými zdrojmi pomôcť samé. Ostatní kopali, dievčatá čistili črepy, rezalo sa drevo zo stromov, ktoré bolo treba vyrúbať, lebo pod nimi bol ukrytý kláštor. Bolo  tam zopár študentov – stavbárov, drevárov či archeológov, ktorých sme pokladali za odborníkov, ale drvivá väčšina z nás boli dobrovoľníci, laici. Práve ten záujem, pomôcť spoločnej veci čo najviac, z nás robil majstrov. So zapálením, bez strachu a s humorom sa riešilo všetko. Bolo treba vystužiť vykopaný múr, aby sa nezrútil? Chalani priniesli z Vydrníka kus koľajnice...  Fyzická drina bola vykúpená atmosférou, ktorá sa vlastne už nikdy potom v takom rozsahu nezopakovala... Po práci sa chodilo na túry:  Piecky, Malý, Veľký Sokol, Čertova Sihoť a najmä Lapis Refugi, Skala útočišťa a Prielom Hornádu, ktorý sme prešli snáď aj desaťkrát, aj bosé.  Okrem Stromu života na slobodnom Kláštorisku brigádovali aj miestni chlapci z Letanoviec a okolie a tí poznali miesta v Hornáde, kde sa dalo aj okúpať, tak sme na túry vyrážali spolu s nimi. Kláštorisko pre nás bolo skrátka najviac, dokonca sme boli zrútené, keď sme museli odísť a ísť s rodičmi k moru. Nič nebolo lepšie, dôležitejšie a krajšie ako byť na Kláštorisku. Som za túto možnosť stále vďačná.

Alena Petrželková, Kláštorisko 1987 - 1993